Voľné zväzky a ich niektoré úskalia

Voľné spolužitie je čoraz rozšírenejšou a tolerovanejšou formou spolužitia mužov a žien, ktorá je ponúkaná ako alternatíva k manželstvu. Rozšírenie kohabitácií súvisí so sexuálnou revolúciou, rozšírením antikoncepcie, ústupom religiozity a liberalizáciou spoločnosti. Kohabitácie charakterizuje spoločný sexuálny život, zdieľanie domácnosti alebo bytu a spoločná ekonomika. Môžu byť dočasné ale aj trvalé. Dočasné kohabitácie sú tzv. „manželstvá“ na skúšku, alebo ak je takéto spolužitie chápané ako predstupeň manželstva. Čoraz viac párov však cielene volí kohabitáciu ako trvalé spolužitie, a odmietajú sformalizovanie svojho vzťahu aj po narodení detí. Výskumy dlhodobo potvrdzujú význam a pozitívny vplyv manželstva pre zdravie a trvalosť vzťahu, výchovu a výsledky detí. Je paradoxné, že ani dočasne myslená kohabitácia ako príprava na manželstvo, tzv. testovacia fáza toho, či sa partneri k sebe hodia, nie je zárukou dlhotrvajúceho vzťahu. Naopak, páry, ktoré pred manželstvom spolu dlhšie žili “nadivoko”, majú vyššiu mieru rozvodovosti než páry, ktoré spolu pred svadbou nežili.

Kazuistika:
Alena (vymyslené mená, pozmenený kontext) žila v partnerskom vzťahu s Milanom 7 rokov. Počas tohto obdobia žili striedavo na Slovensku i vo Veľkej Británii, kde sa snažili zarobiť viac peňazí, aby sa mohli vziať. O svadbe uvažovala najmä Alena, aj keď s Milanom o nej hovorili iba prvé dva roky vzťahu. Ak na tému prišla reč, Milan argumentoval tým, že nemajú zabezpečenie, nemôžu si zatiaľ vziať hypotéku a tak by sa im ťažko zakladala rodina. Milan pochádzal z rozvedenej rodiny, na štúdium si privyrábal brigádami. Prvé dva roky spolu žili ešte ako končiaci študenti na vysokej škole. Alena bola z katolíckej rodiny a túžila vzťah čím skôr “legalizovať” sobášom, príbuzní sa na to často pýtali. Chápala, že ako študenti by sa len ťažko pretĺkali a potrebovali získať aj prax, preto prijímala Milanove vysvetlenia a Alenina rodina ponúkala pomoc pri rozbiehaní, ale Milan tomu nebol veľmi naklonený, keďže sa obával prílišného ovplyvňovania zo strany Aleninej rodiny. Milanove argumenty prijala Alena za svoje a nimi odpovedala aj na otázky z rodiny. Niekoľkokrát, keď hrozilo, že Alena odíde, Milan v nej vzbudilj nádeje úvahami o novom zamestnaní a náznakmi, že ju požiada o ruku. Nikdy však k tomu neprišlo. Nakoniec vzťah po siedmich rokoch ukončila Alena, ktorá citovo ochladla a už prestala veriť tomu, že by sa tento vzťah niekedy pohol ďalej. Pochopila, že zo strany Milana záujem o usadenie sa, bol len deklarovaný a v skutočnosti sa manželstva, rodičovstva a záväzkov kvôli svojim skúsenostiam z rodiny obával, ako aj niekoľko krát nepriamo naznačil. Alena vo veku 30 rokov hľadá partnera a obáva sa o svoju plodnosť a naplnenie sna stať sa matkou. Poradenstvo vyhľadala z dôvodu pocitov nezmyselnosti, rozčarovania zo vzťahu a obáv o svoju budúcnosť.

Pôvodne zamýšľaný čisto provizórny a dočasný charakter voľného spolužitia v prenájme alebo spoločne kúpenom byte či dome niekedy pretrváva roky, vytvorenie rodiny sa odkladá z finančných dôvodov, z dôvodov chýbania potrebného zabezpečenia. Spolužitie pritom môže byť z dvoch strán vnímané rôzne. Ženy z viacerých dôvodov ťahajú za kratší koniec, častokrát sa obávajú podmieňovať spolužitie sobášom, ustupujú, aby nestratili vzťah. Sú finančne oveľa viac ohrozené, pokiaľ by ostali ako slobodné matky, navyše dlhodobý neperspektívny vzťah značne znižuje neskôr ich šance nájsť si po rozchode primeraného partnera a stať sa matkou. Pre muža je odchod z takéhoto dlhoročného zväzku jednoduchší, biologické hodiny ho natoľko netrápia.

Z poradenskej praxe i okolia vnímam ako častú príčinu dlhotrvajúcich kohabitácií vedúcich spravidla k rozpadu vzťahu v nevyjasnených očakávaniach. Partneri si vopred ani počas vzťahu nezadefinovali podobu svojho spolužitia, často sú to ženy, ktoré majú obavu nastoliť predstavu manželstva ako podmienky alebo želaného cieľa spolužitia. Niekedy je na začiatku aj pomenované, že partneri chcú vstúpiť do manželstva, avšak jeho uzavretie je odkladané a podmieňované kúpou bytu, domu, dostatočným príjmom či postupom v zamestnaní. Sú páry, ktoré vidia manželstvo ako zmysluplné a potrebné až vtedy, keď už príde na svet dieťa. Tieto nejasné vzťahy bez formálneho a právneho rámca však neponúkajú bezpečie a istoty najmä ženám a niekedy sklamanie z nenapredovania vzťahu vedie k jeho ukončeniu. Viaceré príbehy svedčili skôr o potrebe ženy zadefinovať vzťah a vytvoriť záväzok, muži boli spokojní s “fullservisom”, nakoľko kohabitáciou získali všetky vymoženosti manželstva a neboli právne zaviazaní. Argumenty na obhajobu voľného spolužitia u takýchto párov vychádzajú často z vlastných negatívnych skúseností v rozvedených či rozpadnutých rodinách, ale tiež potreby slobody a odmietnutia záväzkov. Niekedy je to čistá racionalizácia ženy s vedomím, že partner odmieta manželstvo a preto sa aj žena stáva obhajkyňou takéhoto vzťahu, pričom používa aj argumenty svojho partnera, nakoľko zo strany rodičov a staršej generácie nie sú kohabitácie prijímané tak bez námietok ako u mladšej generácie.

Pri spolužití vo voľnom zväzku môžeme vnímať viacero odlišností. Súvisia najmä s postojom ku vzťahu, nastaveniami a očakávaniami. Ak berieme vzťah ako doživotný, záväzný, vyplýva nám z toho vysoká dôležitosť na tomto vzťahu pracovať, budovať ho, hľadať riešenia problémov. Pokiaľ však uvažujeme o vzťahu, z ktorého je možné vystúpiť, dá sa neísť na hlbinu a vyhnúť sa pravdivosti. Uniknúť tejto nepríjemnej konfrontácii vystúpením zo vzťahu. Kohabitácia na rozdiel od doživotne chápaného zväzku umožňuje ponechať si zadné dvierka. Venovať vzťahu energiu a úsilie, pokiaľ to ide, pokiaľ to tak cítime, pokiaľ nenarazíme na príliš veľký problém. Pokiaľ je možnosť úniku, naše problémy môžu ostať nepomenované. Pokiaľ sme si vedomí, že obaja máme problémy a sme odhodlaní ostať v trvalom vzťahu, máme v zásade dve možnosti: buď budeme na sebe pracovať alebo budeme ďalšie roky trpieť. V takomto kontexte sa zdá hlúpe sa k niekomu “priviazať”, ale bez tej pripútanosti sa neposunieme, mnohé veci sa nikdy nenaučíme a nedozvieme, pretože sa vieme vyhnúť potrebe ich skutočne riešiť.

Manželstvo nevyhnutne vytiahne človeka mimo zóny komfortu. Je ľahké sa zamilovať a mať pekné, príjemné vzťahy s kolegami a kamarátmi alebo nadviazať nové náhodné známosti, ktoré nám doplnia potreby, pretože tieto vzťahy sú limitované. Stretnutia s priateľmi, kolegami a pod. sa odohrávajú podľa našich scenárov na bezpečných miestach a nie je potrebné odhaliť (najmä duševne) viac, ako zamýšľame. Táto možnosť kontroly sa však v manželstve nevyhnutne stráca, stretávame sa v nedôstojnosti, nahote, v únave, frustrácii, hneve a neporozumení. Niet úniku. Vidíme tú horšiu stránku partnera a on vidí tú našu. Akákoľvek nezáväznosť umožňuje korigovať takéto neúprosné odhalenie. Nemusíme odkryť všetky karty tomu, kto môže byť z rôznych príčin vymenený za lepšieho. Ako malá paralela môžu poslúžiť tento príklad z histórie. V dobyvateľských vojnách sa k opevneniu mesta postavil rebrík, po ktorom vojaci vstúpili do mesta. Pokiaľ tam rebrík bol, bola vždy možnosť ujsť a nasadenie nebolo také, ako keď o ten rebrík prišli. Vtedy vedeli, že to musia vybojovať alebo padnú. Cesta späť nebola. Kohabitácia je tak trochu symptómom predlžovaného obdobia provizórií a syndrómu Petra Pana. Peter Pan ostáva navždy dieťaťom, aby nestratil výhody detstva, odmieta vzťah so skutočnou ženou.

Nežije sa naostro, ale ako keby len tak na skúšku. Pokiaľ sú partneri nastavení na dočasnosť vzťahu, vnútorne pripúšťajú jeho ukončenie. Postoj k vzťahu je potom povrchnejší: “Ak nám to spolu vyjde, bude fajn, ak nie, ak si prestaneme rozumieť a cítiť k sebe lásku, jednoducho to ukončíme”. Takéto nastavenie vyžaduje nižšiu mieru nasadenia a pravdivosti voči sebe i druhému. Vtedy je možné predstierať, hrať svoju rolu, snažiť sa o čo najpríjemnejšie a najbezbolestnejšie spolužitie. Pokiaľ je však vzťah záväzný, a myslia to obaja vážne, odhaľuje človeka, muž a žena sú konfrontovaní s tým, akí v skutočnosti sú. Manželia zápasia so svojou podstatou, slabosťami a zraneniami. Sú pred sebou obnažení. Sú pripútaní jeden k druhému. Preto je manželstvo obrazne podobné kráčaniu dvoch ľudí, ktorí majú zviazané nohy v strede. Ich kroky sa vyrovnávajú. Rýchlejší spomaľuje a učí sa trpezlivosti, temperamentnejší si odopiera, náročnejší zľavuje, učia sa počúvať a chápať jeden druhého, dopĺňajú sa, obrusujú svoje hrany. Tento proces nikdy nekončí a pokiaľ manželia neunikajú a nežijú každý svoj individuálny uzatvorený život, prehlbuje sa ich vzájomný vzťah, ich intimita. Šťastné a fungujúce manželstvo vyžaduje poctivú prácu na sebe, na vzťahu, kompromisoch, odpúšťanie a obetovanie sa.

Ešte k manželstvu. Charakterizuje ho verejne deklarovaný záväzok, sľub a zmluva. Je to verejne uzatvorené spoločenstvo jedného muža a jednej ženy, založené na právnom vzťahu, postavené na zásadách dobrovoľnosti a rovnoprávnosti. Manželia si sľubujú vernosť a trvalý zväzok. Status muža a ženy sa mení na “ženatý”, “vydatá”. Naproti tomu neformálne spolužitie ponúka akúsi šedú zónu, niečo ako “peši i na voze”, “oblečená i nahá”. Nie sú single, ale v zásade sú otvorení pre iný vzťah. Hovorí sa o žití v moratóriu a neskoršom dosahovaní zrelosti a emočnej dospelosti. Záväzok takúto zrelosť vyžaduje, prináša povinnosti a zodpovednosť, čo môže byť pre mnohých niečím nepríjemným a zúskostňujúcim.

Odvrátenou stranou slobody života v kohabitácii je však absencia istoty, bezpečia a jasných hraníc. Dočasná identita “partnera/partnerky” alebo ako sa bežne hovorí “priateľa/priateľky” v deformovanom význame však neponúka jasnú rolu ani spoločenský status. Nepochybujem o tom, že by bolo možné namietať voči týmto úvahám a konštatovaniam v zmysle, že daný pár de facto chápe svoj vzťah záväzne a vážne, avšak nepotrebuje túto záväznosť a vážnosť verejne potvrdzovať a formalizovať. Nepopieram, že takáto revolta voči spoločenským normám nie je v mnohých prípadoch v kontexte osobnej histórie partnerov pochopiteľná. Navyše, niekedy je účelovo využívaná aj pre výhody, ktoré by pár nepožíval v prípade uzavretia manželstva.

Rituály a zmluvy neoddiskutovateľne potrebujeme a využívame v mnohých oblastiach života. Vytvorenie rodiny a priestoru pre výchovu detí je oblasťou s najvyššou závažnosťou a preto by jej mala náležať tá najvyššia ochrana podpora zo spoločnosti. Manželstvo je doživotná zmluva medzi mužom a ženou. a je to historicky najviac osvedčená a overená platforma pre rodinu a výchovu detí. Manželský vzťah, vzájomná zodpovednosť manželov voči sebe a vyjadrenie toho, že patria k sebe – aj manželskou zmluvou či spoločným priezviskom, je aj vzorom pre ich deti.

Mgr. Lucia Drábiková, PhD.
psychologička, Centrum pomoci pre rodinu
publikované november 2018, Newsletter Fóra pre život