Matka a syn

Mám doma dve baby a chalana. Viki má 11 a Maruška 3 roky, Jakubko má 9. Narodil sa 16 mesiacov po svojej staršej sestre a ako vyrastal, rýchlo som pochopila, že s chalanmi je to predsa len iné, aj obdobie vzdoru bolo oveľa náročnejšie. Jasné, že to môže byť aj o povahe, Kubko je pokojnejšej nátury, je nesmierne tvrdohlavý, ale hĺbavý. Oproti svojej staršej sestre, ktorá nesie typické znaky prvorodenej, aktívnej, snaživej, preberajúcej zodpovednosť, je pohodovejší, kľudnejší, pomalší, viac šetrí energiu.

Dcéry sú obrazom matky, v istom zmysle jej nasledovníčkami, vychovávam ich a zároveň som im vzorom, do istej miery očakávam, že sa budú na mňa fyzicky aj psychicky podobať. U syna je to iné. Vychovávam muža. Ten, kto ho formuje, kto mu je vzorom, je manžel, ja ako mama mám iné úlohy. Môj syn potrebuje a vyžaduje blízkosť, od malička je „túlivejší“ než dcéra. Vyžaduje si zvláštny čas so mnou, rád sa so mnou zhovára pred spaním, pretelefonoval by so mnou celú cestu zo školy. Podobné skúsenosti majú aj kamarátky, jedna má 7 synov, druhá 4 a ďalšia troch.

Dôvernosť a blízkosť, potreba túlenia je u chlapcov aj podľa skúseností kamarátiek veľmi bežná a častá. Je dobré dopriať túto blízkosť synom, pomáha im to aj v ďalšom vývine, aby dokázali vytvoriť blízke a dôverné vzťahy. Priateľky mi tiež pripomenuli potrebu porozumieť tomu, ako napĺňať potreby dieťaťa, každého individuálne. Myslím tým už celkom známe jazyky lásky. Každý z nás má dominantný jazyk lásky, čiže prejav, ktorý nám najviac naplní potrebu byť milovaný. U niekoho je to pozornosť, zažitie toho, že sa mi niekto sústredene venuje, počúva ma. Druhým jazykom lásky sú slová ocenenia, teda počuť pochvalu, uznanie. Tretím jazykom lásky sú fyzické prejavy. Niektorí sme viac “túliví” iní potrebujú menej fyzických prejavov. Týka sa to aj detí a môže to byť u nich aj v jednej rodine veľmi rôzne. Štvrtým prejavom lásky je služba, teda konkrétna pomoc a piatym jazykom lásky sú dary. Každé dieťa môže mať iný jazyk lásky a je dobré venovať tomu pozornosť a skúmať, ako to je u koho je. Pretože máme sklon prejavovať lásku prioritne tak, ako to potrebujeme my sami. Tí druhí, teda aj naše deti, to však môžu mať úplne inak a môžu sa cítiť nemilované, hoci ich zahŕňame darmi alebo chválime, pretože napríklad túžia len po čase s nami alebo pritúlení. Preto niekedy vyžadujú pozornosť, snažia sa ju získať aj negatívnym spôsobom, upozorňujú na seba.

V rodine sa niekedy vytvoria koalície matka – syn, dcéra – otec. Podobne to bolo aj v mojej pôvodnej rodine. Akoby sme od istého veku inklinovali k druhému pohlaviu, potrebovali také to doplnenie. A paradoxne máme viac pochopenia a menej kritiky pre dieťa opačného pohlavia. Čoraz viac si uvedomujem a priateľky mi to potvrdzujú, že je potrebné zaujímať sa o to, čo naše deti zaujíma. Zahrať si s nimi hry, rozprávať sa s nimi, zdieľať sa, vstúpiť do ich sveta a snažiť sa mu porozumieť. Aj počítačovým hrám. Vážne úvahy sa vynárajú často až pri uspávaní, vtedy sú deti otvorenejšie sa zdieľať o tom, čo ich trápi, čo sa dialo v škole a podobne. Otvorené uši a srdce sú výbornou investíciou do budúcnosti, ak sa nám zvyknú zdôverovať v detstve a zažívajú, že sú prijaté a počúvané. Vstúpiť do sveta detí a dovoliť im byť samými sebou u chlapcov znamená aj nepotláčať ich bojovnosť. Na druhej strane je tu veľká a niekedy náročná výzva učiť ich ochraňovať sestry, dievčatá a ženy.

Matka je prvou ženou, ktorú chlapec v detstve zažíva a pozná. Ona vytvára predstavu ženy, vzťah medzi ňou a manželom je vzorom partnerského vzťahu, ktorý si dieťa ponesie. To, ako sa správa otec k matke, mu vytvára vzor. Puto medzi mamou a synou, je jedinečné a nenahraditeľné najmä v prvých rokoch života. Poskytuje dôležitú bázu, na ktorej môže syn ďalej stavať, budovať kamarátske, neskôr partnerské vzťahy. Mama a jej správanie, postoj k synovi, ovplyvňuje, nakoľko je chlapec neskôr schopný vytvárať blízke vzťahy, dôverovať druhému človeku, nakoľko sa bude zaujímať o iných ľudí, snažiť sa ich pochopiť. Chladná, neláskavá matka môže neskôr synovi skomplikovať jeho osobnostný vývin a oblasť vzťahov. Príliš náročná, autoritatívna matka alebo matka manipulujúca tiež narúša zdravý vývin a napomáha vzniku rôznych obranných mechanizmov, ktoré neskôr komplikujú a zhoršujú sociálne zručnosti, sebavedomie, sebadôveru. Mamina môže synovi uškodiť aj tým, ak jej nahrádza chýbajúceho partnera, necháva syna spolurozhodovať, robí jej bútľavú vŕbu…

Sú mamy, ktoré svoje deti príliš pripútavajú k sebe a nedovolia im rozvíjať svoje schopnosti, slobodne si voliť priateľov, koníčky alebo neskôr povolanie. Nútia svoje deti žiť podľa ich predstáv. Takéto deti v dospelosti ostávajú nezrelé, nepripravené na samostatný život, niektoré ženy si takto kompenzujú rozchod alebo rozvod. Priateľka si uvedomila, že hoci to pre ňu ako matku bolo ťažké, musela v dospievaní dať synom dôveru a slobodu, umožniť im realizovať sa, odpútať sa.

Mama by mala dať synovi rozumnú voľnosť, dovoliť mu realizovať sa a možno aj naraziť si nos. Máme niekedy sklony k prílišnému ochraňovaniu. Oproti mužom oveľa viac prežívame aj malé zranenia, ktoré sa v zápale hry alebo pri športe stanú veľmi ľahko. Vzťah s otcom je veľmi dôležitý. Tu má mamina veľkú moc. Dokáže syna oddeliť od otca, narušiť jeho autoritu nejednotnosťou vo výchove alebo aj nedostatkom úcty a lásky v manželstve. Ale môže aj pomôcť a podporiť vytvorenie a budovanie tohto vzťahu, niekedy aj v náročných okolnostiach.

Náročnou, ale dôležitou úlohou rodiča a teda aj mamy, je dovoliť deťom niesť dôsledky a zodpovednosť, nehasiť všetky problémy za nich. Dovoliť im zlyhať, urobiť chybu a dať im najavo, že ich prijíma miluje aj tak. “Milujem ťa takého, aký si, aj napriek tomu, že si iný, než som si predstavovala, prijmem ťa, nech sa stane čokoľvek”, to je veľmi silné posolstvo matky synovi a bezpečná platforma, na ktorej sa dá budovať. Vedomie, že ma rodič miluje, prijíma a dôveruje mi, je veľkým darom pre dieťa. Deti zrkadlia rodičov. To ako sa správame k sebe, k iným, ako o nich hovoríme, ako komunikujeme, oveľa viac ovplyvňuje deti než to, čo im hovoríme. Naša únava, stresy, nervozita a obavy sa premietajú aj do prežívania detí. A naopak, pozitívny prístup k životu, výzvam a bežným problémom pomáhajú aj deťom postaviť sa realite čelom, nehľadať únikové cesty a nestrácať pokoj.

publikované v časopise Miriam