Strata zázemia

Každý z nás potrebuje niekam patriť, byť vo vzťahu, byť naviazaný, zakorenený, mať svoj domov. Domov ako čosi materiálne, ako skutočné miesto, ale i domov ako duchovný, citový priestor, kde sme medzi svojimi, s pocitom prijatia, kam patríme. Rastiem, ale potrebujem čerpať. Stromy potrebujú korene, aby mohli ich konáre rásť, niesť listy, kvety a plody. Tak je to aj s nami. Potrebujeme korene, potrebujeme mať zázemie. Vtedy sme pevní, nebudeme sa báť výšok, máme sa čoho držať, ak bude silný vietor. 

V minulosti to bolo akosi jednoduchšie. Postavenie človeka bolo jasne stanovené jeho rodinou, krajinou, do ktorej sa narodil, jej kultúrou, náboženstvom, postavením a vierovyznaním jeho rodičov. Jeho rola v živote a postavenie boli vopred definované a určené. Mal svoje miesto, postavenie, povolanie, svoje práva (niekedy) a povinnosti. Jeho svetonázor bol svetonázorom jeho rodičov i prarodičov. Jeho život bol úzko prepojený so životom jeho rodiny, mesta, cirkvi, krajiny…

Existovali vzorce správania sa pre každú vrstvu. Tieto vzorce sa dedili z generácie na generáciu. V každej situácii existovali jediné možné a správne postupy, spôsoby správania sa. Pravidlá boli dané a boli jasné. Relatívne výdobytky modernej doby, demokracia, sloboda, hoci na jednej strane zlomili okovy – na strane druhej – človek stratil pevnú pôdu pod nohami.

Rýchlosť životného tempa, zmena spôsobu života, nové formy komunikácie, odľudštenie. Strácame kontakt s druhými. Ten blízky, osobný. Nakupujeme u neznámych predavačov, vo veľkých obchodoch. Zaniká jedinečnosť a spätosť ľudí jedného domu, ulice, dediny, mestečka. Sme anonymní a vyhýbame sa jeden druhému, bránime si minimum súkromia natlačení v MHD. Strácame vzťah k ľuďom okolo nás, k miestam, k veciam. Strácame zázemia a korene. K tomu sa pridáva kríza v podobe postmoderného myslenia.

Svet sa mení na trhovisko ponúkajúce vedľa seba mnoho tovaru. Môžeme si vybrať aj zo širokej ponuky duchovna, môžeme si vybrať, komu a čomu budeme veriť. Zdá sa, že všetko má rovnakú hodnotu. Všetko je zrelativizované, strácajú sa pevné body. Mnohí odmietajú existenciu skutočnej pravdy, skutočného dobra a zla a hovoria, že záleží len na tom, z akého uhla sa pozeráme.

Ak nemáme korene, odfúkne nás. Niet sa čoho chytiť. Azda len pohľad môžeme uprieť na náš domov. Ak o ňom vieme, ak ho máme. Máme domov tu, kde žijeme v priestore alebo ho nachádzame medzi nám blízkymi ľuďmi. Ale máme aj Domov, kam smerujú naše kroky. Domov, kde máme aj my pripravené miesto. A ten nám nikto (okrem nás samých) nemôže vziať.
Publikované v časopise Miriam