Odpustenie – jedna z mojich srdcových tém

Niekedy si to pri modlitbe ani neuvedomím. To, že ak neodpustím, ani mne nebude odpustené, som si uvedomila až niekoľko rokov po obrátení, po prečítaní prvej knižky o odpustení. Odvtedy sa snažím na to myslieť a konfrontovať sa s tým.

Iní myslia podľa vás na čo?
Viem podľa seba, že Modlitba Pána môže byť aj naučenou formulkou hovorenou bez aktívneho zapojenia mysle. Jej úžasný rozmer a posolstvo, plnosť v nej obsiahnutých prosieb, som našla tiež až postupne.

Vedia dnešní ľudia odpúšťať?
Niekedy nie je problémom ochota odpustiť, skôr chýba pochopenie pre to, čo odpustenie je a ako ho možno realizovať.

Ak by sme to mohli zjednodušiť: Čo je odpustenie?
Ide o pozitívnu vnútornú zmenu našich postojov, myslenia a správania voči človeku, ktorý nám ublížil. Niečoho sa vzdávame – práva na odvetu, negatívneho posudzovania a ľahostajného či nepriateľského posudzovania voči tomu, kto nám nespravodlivo ublížil. Takto väčšina vníma odpustenie.
K odpusteniu však patria aj pozitívne prejavy. Ako posilňovanie nezaslúžených prejavov súcitu, veľkorysosti a lásky voči druhému na úrovni citov, myšlienok a správania. Slovami Ježiša: „Milujte…, žehnajte…, dobre robte…!“

Mnohí ľudia si odpustenie mýlia so zabudnutím, zmazaním. Je to tak správne?
Skutočné odpustenie si vyžaduje rozumové i emocionálne prežitie a spracovanie krivdy, ktorá sa nám stala. V skutočnosti nedokážeme zabudnúť. Môžeme sa pokúsiť boľavú spomienku potlačiť, vytesniť, utiecť od nej, od ľudí alebo miest, ktoré nám ju pripomínajú. To nám však neprinesie úľavu a slobodu. Kdesi vnútri ostávame priviazaní k týmto ľudom a udalostiam a zranenia zo vzťahov si nesieme ďalej.
Odpustenie je cestou pravdy, konfrontácie so sebou. Vyžaduje si odvahu a poctivosť. Jeho ovocie však stojí za to. Neprinesie zabudnutie, ale prináša pokoj a úľavu od bolestí a zničujúcich náporov odporu, hnusu, nenávisti a hnevu voči človeku, ktorý nám ublížil. Ostane nám viac síl a energie na život.

Môže človek žiť v domnienke, že bolo odpustené?
Áno. Ide o pseudoodpustenie – teda zdanie, že bolo odpustené, hoci nebolo. Problémom je aj príliš ľahké, povrchné odpúšťanie. Medzi formy pseudoodpustenia patrí najmä ospravedlňovanie a vysvetľovanie krivdy „poľahčujúcimi okolnosťami“ na strane vinníka, k čomu, žiaľ, niekedy vedie aj psychológia. Vysvetliť, pochopiť vinníka môže veľmi napomôcť proces odpustenia, ale nezbavuje vinníka viny. Kto popiera vinu, nemá de facto čo odpustiť. A potom je niekde problém.

Je odpustenie rozhodnutie? Môže človek odpustiť, aj keď je nahnevaný a srdce sa bráni?
Na odpustenie je nevyhnutné rozhodnutie, čiže vôľa. Ak nechcem odpustiť, neodpúšťam. Rozhodnúť sa možno i napriek prežívaniu hnevu, či nenávisti, ak si uvedomujeme význam odpustenia. Prebieha na všetkych troch úrovniach, teda zapája emócie, myslenie i vôľu. Prítomnosť negatívnych pocitov neznamená, že sme neodpustili. Môžu sa objavovať po dlhý čas v závislosti od vzťahu s človekom, ktorý nám ublížil, a od závažnosti danej krivdy. Treba si uvedomiť aj to, že emócie samy osebe nemajú morálnu hodnotu, nie sú previnením, podstatné je, čo s nimi urobíme.

Ako sa vám pozdáva slovná hračka odpustiť – pustiť?
Slovný koreň pustiť, z ktorého je slovo odpustenie, sa vyskytuje vo viacerých jazykoch, veľmi výstižne poukazuje na podstatu odpustenia. Odpustenie prináša slobodu, je to pustenie toho druhého, o-pustenie minulosti, krok k slobode, nový začiatok.

Kedy je človek schopný odpustiť a kedy odpustenie prijať?
Človek je zrelý a pripravený na odpustenie, keď si uvedomí, že bol zranený, túži sa s tým vysporiadať a je ochotný odpustiť. Prijať odpustenie dokážeme vtedy, keď sme si vedomí svojho previnenia a ľutujeme ho, prípadne dokážeme túto ľútosť vyjadriť a poprosiť o dopustenie. To platí vo vzťahu k ľuďom i k Bohu.

V jednom svojom blogu ste napísali, že odpustenie je klúčovou vecou kresťanstva. Prečo?
Kristova smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie priniesli odpustenie hriechov. Odpustenie prístupné nám všetkým. Jedinou podmienkou je pokánie a otvorenie sa jeho prijatiu. Toto prisľúbenie je v Novom zákone na viacerých miestach: „V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov“(Ef 1, 7; prípadne aj Sk 10, 43; Kol 1, 14). Odpustenie je nám umožnené preto, lebo nás Boh miluje a táto láska je taká bezhraničná, že nám túži odpustiť, aj keď si to nezaslúžime. Odpúšťa každému, kto o odpustenie poprosí, nech už by urobil čokoľvek. Krásnym svedectvom Božieho milosrdenstva je svätá Faustína.

Môžeme ako vzor na odpustenie brať Ježiša z Nazaretu?
Myslím, že jeho na prvom mieste. O odpúšťaní hovoria nielen jeho posledné slová na kríži, ale aj jeho rozhovor s Petrom po zmŕtvychvstaní. Odpustil tomu, kto ho tri razy zaprel.

Kto môže byť ešte vzorom na ceste odpustenia?
Medzi svätými nachádzame mnoho príkladov, spomeniem napríklad sv. Štefana, keď ho kameňovali: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ Tiež sv. Ján Mária Vianney sa prejavil veľmi odpúšťajúco pri vlastnom kaplánovi, ktorý mu robil napriek. Vianneyovo odpustenie prinieslo ovocie v podobe obrátenia tohto kaplána. Tiež Ján Pavol II. a jeho návšteva u muža, ktorý naňho spáchal atentát. Medzi svätými a najmä mučeníkmi nachádzame krásne príklady odpustenia, ktoré sú vzormi reálneho života v láske a v odpustení v tom zmysle, ako nás to učí Ježiš. Úžasným príkladom nám môže byť anglikánsky biskup Desmond Tutu, spolutvorca zmierovacie procesu v Juhoafrickej republike po páde apartheidu.

Pápež Benedikt XVI. povedal, že odpustenie nie je spravodlivosť. Je to tak?
Presne tak. Odpustenie je cestou milosrdenstva, nie spravodlivosti. Ide o nezaslúžený dar človeku, ktorý nám ublížil. Ježiš nás vyzýva na odpustenie. Ide o jedno z prikázaní, ktoré sa v Novom zákone objavuje viackrát. Na druhej strane sa odpustenie nevylučuje so spravodlivosťou. Pri ublíženiach, ktoré sú tresne stíhateľné, odpustenie nemá znamenať prižmúrenie očí nad tým, čo sa stalo.
Človek je zodpovedný za svoje skutky. Pred Bohom, ale v určitých prípadoch má niesť zodpovednosť i voči spoločnosti. Preto v prípadoch, ako sú zneužívania detí a mladistvých, nestačí samotné odpustenie. Zo strany tých, ktorí ho môžu udeliť, je potrebné, aby ľudia, ktorí konali protiprávne, niesli zodpovednosť. Boh je milosrdný i spravodlivý zároveň. Nikdy úplne nedokážeme pochopiť, čo to znamená.

Aký postoj by mal mať človek voči tomu, komu odpustil?
Odpustením by sme sa mali postupne prepracovať k postoju pochopenia, súcitu, dobroprajnosti. Nemusí to znamenať, že budeme najlepšími priateľmi. Najlepšie sa môžeme inšpirovať v evanjeliách: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 27), alebo aj: „… keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť“ (Rim 12, 20). Tiež: „Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania“ (1 Pt 3, 8 – 9).

Ako vedia druhí ľudia najviac zraniť?
Ľudia nás zraňujú niekedy ani nie preto, že by chceli, ale jednoducho sa nevedia ovládnuť, svojimi chybami, dôsledkami vlastných problémov, môžu nám ublížiť dokonca aj svojimi dobrými úmyslami. To sú veci, za ktoré tí ľudia nenesú úplnú zodpovednosť, ale zranenie nám spôsobili. Preto je potrebné odpúšťať i v takých prípadoch, keď ublíženie nebolo úmyselné ani vedomé. Druhou skupinou sú jasné krivdy, ako je zrada priateľa, ohováranie, osočovanie, prezradenie tajomstva, prehliadanie. Medzi najťažšie patria nevera, ponižovanie, krutosť, zneužívanie, týranie, znásilnenie…

Aj vtedy má človek hľadať silu odpustiť? Mnohí hovoria, že napríklad neveru by nikdy neodpustili…
Lewis Smedes píše, že odpúšťať by sme mali len vážne veci. Tie menšie prestúpenia sa dajú prepáčiť, povzniesť sa nad ne. Prípadne sa pýtať seba a v modlitbe Boha, čo mi tak prekáža. Samozrejme, sú veci, ktoré možno len veľmi ťažko odpustiť a na ich odpustenie treba pracovať niekedy aj celý život.
Ako veriaci by sme však mali odpúšťať vždy. Veď všetci sme dlžníkmi: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6, 14 – 15). Takto o tom hovorí príkaz v evanjeliu. Odpustenie je možné vždy, ale to neznamená, že je to ľahké. Odpustenie je v skutočnosti ťažké a bez Božej pomoci mnoho ráz nemožné.
Nevera je jednou z najbolestnejších ublížení. Ide o zradu blízkej osoby, toho najbližšieho človeka. Odpustiť neveru je iste dlhodobá záležitosť. Tu vstupujú do hry aj okolnosti, správanie sa manžela, manželky, pokračovanie nevery alebo jej oľutovanie. Otázkou je aj to, či to bolo chvíľkové, pod vplyvom alkoholu, alebo ide o dlhodobejší vzťah. Úlohu zohráva aj to, kto bol ten tretí. Dôležité je, aký mali manželia medzi sebou vzťah predtým. Podpora okolia. Ak sú schopní byť k sebe otvorení a úprimní, ak dokážu priznať vlastné zlyhania a poprosiť o odpustenie, je to azda ľahšie. No bolí to asi v každom prípade.

Čo robiť v prípade, keď je človek zradený a podvedený?
Odporúčam modlitbu a nechať si čas na spracovanie. Veľmi dobré je vyhľadať blízku osobu, ktorej môžeme dôverovať a zveriť sa jej. Pri ťažkých veciach, alebo ak nemáme blízku osobu, je lepšie vyhľadať aj odborníka. Z vlastnej skúsenosti odporúčam nechať prvé emócie vychladnúť a nerobiť hneď nové rozhodnutia. Aj konfrontáciu s osobou, ktorá nám ublížila, odporúčam odložiť, aby sme ešte nepriliali olej do ohňa. Niekedy sú tie zraňovania akoby bez konca. Prirodzene, v kríze reagujeme skratkovito, volíme útok alebo útek. Odstup a čas nám pomôžu nájsť najlepší spôsob, ako spracovať danú krivdu.
Treba zvážiť ďalšie kroky voči osobe, ktorá nám ublížila, prehodnotiť vzťah, vyvodiť prípadné dôsledky. Dôležité je rozhodnúť sa odpustiť, ale najskôr by sme si mali priznať a uvedomiť svoju bolesť, hnev i pocity nenávisti. Najlepším receptom z mojej skúsenosti je ísť s tým pred Boha, priamo a bez servítky mu povedať, ako na tom sme, čo sa nám stalo, čo cítime. Veď kto nám viac rozumie a kto nás viac miluje ako on? Inšpiráciu na modlitbu nájdeme aj v Žalmoch či Knihe Jób.

Je pravda, že u mnohých ľudí s rôznymi ochoreniami (napríklad rakovinou) stojí na počiatku choroby neodpustenie? Dokáže neodpustenie ovplyvňovať zdravotný stav človeka?
Výskumy preukázali vzťah neodpustenia a bolestí hlavy, chrbta, krčnej chrbtice, žalúdočných problémov, depresie, nedostatku energie, úzkosť, popudlivosť, vnútorné napätie, preťaženosť, nespavosť, nepokoj a neopodstatnené obavy, smútok.
Naopak, viaceré výskumy preukázali, že odpustenie môže zlepšiť náš celkový zdravotný stav i činnosť nášho imunitného systému, má vplyv na kardiovaskulárny systém (krvný tlak), kožné ochorenia, poruchy trávenia, onkologické ochorenia.

Ako odpustenie ovplyvní psychický stav človeka?
Odpustenie prináša pocity pokoja, šťastia, oddychu od hľadania vinníkov a trestu, likviduje hnev a nenávisť. Uvádza nás do plnšieho prežívania života. Stáva sa cestou k zodpovednosti a slobode, človek už nie je natoľko determinovaný svojou minulosťou, prežitými krivdami. Dôležité je odpustiť aj sebe. Odpustiť sebe napomáha sebaprijatie, má vplyv na duševné zdravie. Človek musí prijať vlastnú zodpovednosť, odhodiť výhovorky a nájsť odvahu pozrieť sa do tváre vlastným zlyhaniam. Martin H. Padovani tvrdí, že „odpustiť sebe je podstatnou časťou zdravej sebalásky“. Ak nedokážeme odpúšťať a zmierovať sa s druhými, zrejme máme problém odpustiť sami sebe“.

Koľko kníh o odpustení máte prečítaných a ktoré patria medzi najlepšie?
Približne pätnásť – dvadsať. Veľmi pozitívne hodnotím najmä tieto knižky: K. Lachmanová (Vězení s klíčem uvnitř), Smedes (Odpusť a zapomeň), Padovani (Hojenie zranených emócií, Hojenie zranených vzťahov), Benner (Hojenie emocionálnych poranení). Nesmiem zabudnúť na prof. Jara Křivohlavého, ktorému je táto téma tiež dosť blízka a spracoval ju v množstve článkov, prednášok, ale aj knižne (kapitola o odpustení v knihe Pozitivní psychologie).

Kedy a za čo ste naposledy odpustili vy niekomu druhému? A kedy bolo odpustené vám?
Myslím, že pre matku je odpustenie dennodenným chlebíčkom, hoci o nejakých ťažkých krivdách zo strany malých detí sa hovoriť nedá. Aj u seba vnímam dve základné výzvy na odpúšťanie. Jednak sú to vzťahy v rodine a s príbuznými, kde často prichádza k neprijatiu, nepochopeniu či nedostatku ocenenia, niekedy stačí pár nevhodne povedaných slov. Navzájom sa zraňujeme aj tým, ak si tvrdohlavo presadzujeme svoje, nepočúvame sa, vidíme len vlastné problémy. Obzvlášť tieto problémy nastávajú v zložitých situáciách, alebo keď sme unavení.
Potom sú veci, ktoré som kedysi zažila, ale vracajú sa a bolia. Sama mám pár ľudí z minulosti, kde intenzívne pracujem na tom, aby som im dokázala odpustiť. Spomienky sa niekedy prekvapivo a bolestne vynoria a opätovne sa rozhodujem pre odpustenie. Môžem povedať, že to síce trvá roky, ale zmeny veľmi silne cítim a veľa mi to dáva. Silu odpúšťať nachádzam najmä v modlitbe, ale aj v čítaní životopisov svätých, v Biblii. Veľmi mi pomáha aj otvorený a priateľský vzťah, ktorý mám s manželom. Vďaka tomu si môžeme priamo povedať, čo nás bolí, trápi. Hľadať čo najlepšie riešenia problémov. Vieme si tiež navzájom priznať chybu a poprosiť o odpustenie a v spoločnej modlitbe aj Boha.

ODPUSTENIE

• Odpustiť možno aj mŕtvemu človeku.
• Odpustiť môžeme bez toho, aby sme sa museli s tým človekom zmieriť, nemusí o tom ani vedieť, nemusíme mu to hovoriť. Toto je dôležité vedieť najmä vo vzťahu k ľuďom, ktorí nám veľmi ublížili a hrozí riziko ďalšieho ublíženia.
• Odpustenie nemusí (hoci môže) priniesť obnovu vzťahu.
• Odpustenie nemusí znamenať obnovu dôvery voči tomu človeku.
• Odpustiť neznamená niekoho ospravedlniť, neznamená prehliadať alebo tolerovať zlo. A ak odpustím, neznamená to, že som lepšia ako ten druhý, a teda nemôžem sa nad neho vyvyšovať.
• Ak raz odpustíme, už by sme to nemali pripomínať.
• Odpúšťať môžeme a máme aj sebe.
• Odpúšťať môžeme ľuďom, ktorí ublížili nám alebo našim blízkym. Nemá zmysel odpúšťať každú ranku, ktorú dostaneme, každé pochybenie našich blízkych. To sú skôr dôvody na prepáčenie.
• Odpúšťať môžeme len ľuďom, nemá zmysel odpúšťať zvieratám, inštitúciám, ani prírodným živlom.
• Odpustiť Bohu je dôležité. Ak máme niečo proti Bohu, stojí to medzi nami a Bohom ako múr. Katarína Lachmanová uvádza:„… Bohu nemáme de facto čo odpúšťať. V skutočnosti mu však zazlievame mnoho vecí a pre toto svoje neodpustenie sami seba uzatvárame do väzenia. Tento druh neodpustenia dokonca často akoby zväzuje Božiu ruku, takže sa Boží plán s nami zasekne na mŕtvom bode. Keby sme mu dali voľný priebeh, spoznali by sme, že je dobrý, aj keď Božie cesty nie sú našimi cestami a Božie myšlienky nás často veľmi presahujú (porov. Iz 55, 8 – 9)“ (K. Lachmanová: Vězení s klíčením uvnitř, 1996, s. 78)
• Odpustiť Bohu je nevyhnutné, ak chceme vykročiť k slobode. ťažko dôverovať, ak vnútri živíme horkosť, lebo na nás dopustil to, či ono. V tomto špecifickom prípade odpúšťania Bohu je dôraz na vnútornú pravdivosť. Odpustenie nepotrebuje on, ale naše vnútro.
• Odpustenie je slobodnou voľbou a nemožno k nemu nikoho nútiť.

Autor: Martin Ližičiar, publikované v Katolíckych novinách, 22/2010.