Lucia Drábiková: Ako som spoznala svojho muža

Luciu Drábikovú poznám niekoľko rokov, je psychologička, vydatá, má 3 deti. Okrem iného pracovala ako hovorkyňa pre Trnavskú arcidiecézu, na charite i v Centre pomoci pre rodinu v Trnave. Prednáša, píše a poskytovala poradenstvo jednotlivcom i párom. Napísala množstvo článkov o vzťahoch a komunikácií, preto som sa jej rozhodol opýtať, ako to bolo s jej vzťahom, ako spoznala svojho muža.

Lucia Drábiková: Ako som spoznala svojho muža

Lucia, spoznali sme sa v čase, keď si pracovala pre Cirkev. Vyrastala si vo veriacej rodine?

Nie, naopak, k viere som sa dostala až v dospelosti. Vo svojich 21 rokoch som zažila obrátenie, začala som chodievať do spoločenstva, bola som pokrstená. Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela. Pred obrátením som mala niekoľko vzťahov a pár krát som si aj myslela, že to už bude na svadbu. Našťastie nebolo, môj výber nebol vôbec rozumný, aj vtedy bolo po čase jasné, že tie vzťahy nemajú perspektívu, medzi záujmy mojich partnerov patrili najmä posedenia v krčme, alkohol a hudba. Viac som pozerala na vzhľad než na charakter.

Čo sa zmenilo po Tvojom obrátení? 

Po obrátení sa frekvencia mojich zamilovaní a nádejí, že už to bude ten pravý, nezmenšila. Každé jedno zamilovanie mi síce zlomilo srdce, ale nakoniec som bola rada, že to ešte stále nebol ten pravý. Na druhej strane, každé jedno zamilovanie ma veľa naučilo o sebe a pomohlo mi ešte viac dôverovať Bohu a snažiť sa hľadať Jeho vôľu pre mňa. Mala som po obrátení predsa len dva krátke vzťahy, ktoré skončili nevyhnutným rozchodom, jeden z tých chlapcov bol neveriaci a druhý, veriaci, bol a ostal výborným kamarátom, ale naše chodenie bolo asi len túžbou zbaviť sa osamelosti. Myslím, že to obdobie osamelosti mi pomohlo dozrieť, aj keď som bola veľmi netrpezlivá a hnevala som sa aj na Boha, že to tak dlho trvá. Ale bolo to potrebné, aby som našla samu seba a išla do vzťahu ako rovnocenná partnerka, ktorá vie, čo chce a čo nechce.

Určite to bol náročný čas, sama hovoríš, že si bola netrpezlivá. Nebála si sa, že ostaneš sama?

pokračovanie a celý článok nájdete tu

Zdroj: www.bezhranicna.sk

Odpustime, pomáha to!

Je čas spomienok na zomrelých, čas, kedy si uvedomujeme vlastnú pominuteľnosť a krátkosť života. Sú veci, ktoré nezmeníme, ktoré sa nám stali a nedajú sa už zmeniť. Tí, čo nám ublížili, možno už zomreli alebo ešte žijú, isté je, že stále máme možnosť im odpustiť. Škoda si kaziť život trpkosťou a pripomínaním starých krívd. Škoda ostávať v roli obete, ak môžeme byť slobodní. Pretože odpustenie pomáha, kým zatrpknutosť otravuje a ničí radosť zo života, spája nás stále s ľuďmi, ktorí nám ublížili. Odpustenie pomáha tým druhým, ale najmä nám samým. Prináša nám slobodu. Napríklad aj pozrieť sa do očí alebo podať ruku na cintoríne tomu, s kým sa už roky nerozprávam. Rozhodnúť sa odpustiť nie je jednoduché. Ešte ťažšie je vytrvať v odpúšťaní, pretože mnohé krivdy sa nám v spomienkach často vracajú.

Continue reading “Odpustime, pomáha to!”

Prečo je ťažké opatrovať vlastných príbuzných?

Zdá sa, že téma opatrovania starých ľudí či už doma alebo v zariadení rezonuje a pozitívne i negatívne sa dotýka ľudí. Preto som sa rozhodla ešte k tejto téme aj na pnkách vrátiť blogom, ktorý som už pred časom publikovala na sme. Tento článok nemá ambíciu povzbudiť či odradiť tých, ktorí uvažujú nad domácou starostlivosťou. Je to môj pohľad ovplyvnený mojou dlhoročnou skúsenosťou opatrovania blízkych príbuzných, ale i pohľad mňa ako psychologičky, ktorá sa touto problematikou zaoberala v poradenstve a výučbe. Continue reading “Prečo je ťažké opatrovať vlastných príbuzných?”

Aby sme si rozumeli – o komunikácii (nielen) v manželstve

Ako sa hovorí, nemému dieťaťu ani jeho mama nerozumie. Komunikácia je jedným z podstatných pilierov dobre fungujúceho manželstva. Vyžaduje niekoľko podmienok: toho, kto komunikuje a toho, kto počúva. Účastníci potrebujú uši, oči a tiež jazyk, aby dokázali povedať to, čo chcú. Ďalšou podmienkou je pozornosť, ktorá dostáva zabrať najmä kvôli vysokej koncentrácii svietiacich displejov azda v každej domácnosti.

Continue reading “Aby sme si rozumeli – o komunikácii (nielen) v manželstve”

Strata zázemia

Každý z nás potrebuje niekam patriť, byť vo vzťahu, byť naviazaný, zakorenený, mať svoj domov. Domov ako čosi materiálne, ako skutočné miesto, ale i domov ako duchovný, citový priestor, kde sme medzi svojimi, s pocitom prijatia, kam patríme. Rastiem, ale potrebujem čerpať. Stromy potrebujú korene, aby mohli ich konáre rásť, niesť listy, kvety a plody. Tak je to aj s nami. Potrebujeme korene, potrebujeme mať zázemie. Vtedy sme pevní, nebudeme sa báť výšok, máme sa čoho držať, ak bude silný vietor. 

Continue reading “Strata zázemia”